Bývanie je základnou potrebou nás všetkých; bez neho by sme nemali priestor žiť plnohodnotný život, budovať vzťahy a uspokojovať svoje potreby. Domov nám poskytuje stabilitu, istotu a sebavedomie.
Bývanie sa pritom často považuje za niečo, čo by sme si mali zaslúžiť, alebo za komoditu, s ktorou je výhodné obchodovať. Bývanie je však predovšetkým ľudským právom.
Podľa medzinárodného práva majú štáty povinnosť usilovať sa o zabezpečenie dôstojného bývania pre všetkých ľudí v najväčšej možnej miere a čo najkratšom čase. Štáty tiež musia zabezpečiť ľuďom ochranu pred vysťahovaním. Dôstojné bývanie musí byť bezpečné, zdraviu nezávadné a v štandardných podmienkach s prístupom k službám, škole a zamestnaniu. K porušovaniu práva na bývanie dochádza na Slovensku a vo svete príliš často. Počet ľudí v bytovej núdzi neustále narastá. Zvyšovanie nákladov na život stále viac ohrozuje aj ľudí so stredným príjmom. Čiastočne je to preto, že úrady len zriedka považujú bývanie za ľudské právo a zvyšovanie jeho dostupnosti za prioritu.
Priepasť chudoby sa prehlbuje, ignorancia zo strany mocných trvá
Viac ako 1,8 miliardy ľudí na celom svete nemá primerané bývanie a viac ako 150 miliónov ľudí je bez domova. Na Slovensku žije podľa posledného sčítania obyvateľstva až 71 076 ľudí bez domova, čo predstavuje trojnásobný nárast oproti situácii z roku 2011. Toto číslo však pravdepodobne ani zďaleka nezachytáva všetkých ľudí žijúcich v bytovej núdzi. Kríza bývania sa pritom týka nás všetkých.
Ak sa dostupné bývanie nestane jednou z priorít štátu, na ktorej riešení budú zodpovedné orgány pracovať systematicky a dlhodobo a do ktorej investujú dostatočný objem zdrojov a odbornosti, bývanie bude cenovo a kapacitne nedostupné pre čoraz širšiu časť obyvateľstva.
Stále väčšia časť obyvateľstva má pravidelne problém pokryť svoje náklady spojené s bývaním. V Slovenskej republike vynakladajú domácnosti na bývanie v priemere viac ako 27 % svojho hrubého disponibilného príjmu, čo je jedna z najvyšších hodnôt v OECD, kde je priemer 20 %. Na základe zisťovania EU SILC bolo na Slovensku v riziku chudoby alebo sociálneho vylúčenia v roku 2021 cca 841-tisíc ľudí, čo predstavovalo 15,6 % z celkového počtu obyvateľov a v roku 2022 išlo cca o 888-tisíc ľudí, čo predstavovalo 16,5 % z celkového počtu obyvateľov. Miera materiálnej a sociálnej deprivácie sa zvýšila po 7 rokoch klesajúceho trendu. Náklady domácností na pokrytie základných životných potrieb podľa štandardizovanej Klasifikácie individuálnej spotreby podľa účelu vzrástli v roku 2023 v porovnaní s rokom 2022 vo všetkých oblastiach života; pričom náklady na bývanie, vodu, elektrinu, plyn a ostatné zdroje energie vzrástli oproti minulému roku o 13,6 %. Najväčšiu časť celkových výdavkov domácností tvorili práve výdavky na bývanie a energie (30 %) a na potraviny a nealkoholické nápoje (19,6 %).
Pre niektoré domácnosti je pokrytie nákladov na bývanie spojené so znížením životnej úrovne, pretože musia minimalizovať svoje ostatné výdavky, či dokonca priorizovať jednotlivé životné potreby. Zvyšovanie nákladov na bývanie a pokrytie základných životných potrieb ešte viac vzďaľuje ľudí v bytovej núdzi a bez štandardného bývania od vyhliadky na získanie domova a ohrozuje aj domácnosti s nízkym a stredným príjmom stratou bývania.
Zvyšovanie dostupnosti bývania musí byť prioritou štátu, ako aj samospráv.
Medzinárodné právo v oblasti ľudských práv hovorí jasne
Právo na bývanie je ukotvené v medzinárodných ľudskoprávnych dokumentoch, ktorými je Slovenská republika viazaná a z ktorých pre ňu vyplývajú konkrétne záväzky a povinnosti, napríklad v Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ICESCR, článok 11, odsek 1), Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach (ICCPR, článok 17), Dohovore o právach dieťa (CRC, článok 27), Medzinárodnom dohovore o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ICERD, článok 5) a Európskej sociálnej charte (CRC, článok 31).
Ľudia bez domova nie sú len tí, ktorí prespávajú na ulici
Ľahostajnosť k bezdomovectvu a dlhodobé neriešenie bytovej núdze ľudí ohrozených chudobou a sociálnym vylúčením považujeme za najextrémnejšie porušenia ľudského práva na bývanie.
Ľudia bez domova čelia na Slovensku denne extrémnemu sociálnemu vylúčeniu. Život bez domova si nikto dobrovoľne nevyberie. Ľudí v bezdomovectve udržiavajú chudoba, nedostatok dostupného bývania a podporných služieb, ako aj absencia správnej a cielenej podpory v správnom čase. Ide o dôsledok systému, ktorý udržiava dlhodobý stav sociálnej nespravodlivosti. Skutočnosť, že ľudia zostávajú bez domova dlhší čas, je dôsledkom priameho zlyhávania úradov pri zabezpečení dodržiavania ľudských práv pre všetkých a pri kompenzovaní nerovnosti v prístupe k zdrojom a službám.
Ďalšími faktormi, ktoré zvyšujú riziko, že sa človek ocitne bez domova, sú napríklad medzigeneračná chudoba, etnicita, rasa, pohlavie, rodová identita, sexuálna orientácia, zdravotný stav (najmä chronické choroby, telesné a mentálne znevýhodnenie, látkové závislosti) či skúsenosť s vnútroštátnou alebo medzištátnou migráciou.
Ľudia bez domova často v dôsledku dlhodobého či krátkodobého života bez stabilného bývania zažívajú aj porušovanie iných ľudských práv, ako sú právo na život, osobnú bezpečnosť, zdravie, súkromný a rodinný život, nediskrimináciu. Môžu byť tiež vystavení zvýšenému riziku krutého a neľudského zaobchádzania, často aj zo strany samotných úradov a bezpečnostných zložiek štátu a miest.
Ľudí bez domova je v skutočnosti oveľa viac, než by sme si mohli myslieť. Mnohí ľudia na Slovensku a vo svete nemajú miesto, kam sa môžu večer vrátiť a cítiť sa bezpečne. Bezdomovectvo sa totiž dotýka aj skupín obyvateľstva, o ktorých by sme to na základe ich výzoru či správania neuhádli – bývajú napríklad na ubytovni, v útulku, alebo dlhodobo prespávajú u priateľov. Je to ako rozdiel medzi špičkou ľadovca a jeho zvyškom, ktorý sa schováva pod hladinou.
V Amnesty International Slovensko pracujeme s definíciou Európskej typológie pre bezdomovectvo a vylúčenie z bývania (ETHOS), ktorú vypracovala európska organizácia FEANTSA. Túto definíciu využíva väčšina odborných organizácií zaoberajúcich sa pomocou ľuďom bez domova na Slovensku. ETHOS definuje domov ako bezpečné, dôstojné a zdraviu nezávadné miesto na bývanie, kde má človek priestor na vlastné súkromie a budovanie sociálnych vzťahov, a zároveň naň má právny nárok.
Medzi ľudí bez domova zahŕňa klasifikácia tieto skupiny obyvateľstva:
| – ľudí prespávajúcich na ulici a vo verejných priestoroch, – ľudí prespávajúcich dočasne v inštitúciách (napr. útulky, nocľahárne, atď.), – ľudí bývajúcich v neistých podmienkach (v ohrození vysťahovaním, v nebezpečnom prostredí, napr. v ohrození domácim násilím, dočasne u príbuzných alebo známych), – ľudí bývajúcich v neadekvátnych podmienkach (ubytovniach, karavanoch, squatoch, záhradných chatkách, maringotkách, nevyhovujúcich bytoch, preplnených bytoch a podobne). |
Ľuďmi bez domova sú tak aj ľudia žijúci v chatrčiach a v iných nevhodných podmienkach v budovách nespôsobilých na bývanie.
Zodpovednosť za bývanie leží všade a nikde
Tvorba a uskutočňovanie bytovej politiky patrí podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy do kompetencie Ministerstva dopravy a výstavby SR. Agenda bývania je však na Slovensku na úrovni štátu značne roztrúsená medzi viaceré inštitúcie a zodpovedné útvary. Na Slovensku neexistuje žiadny odborný útvar, ktorý by bol zodpovedný za oblasť bývania a za napĺňanie práva na bývanie svojho obyvateľstva. Zároveň celkom absentuje vízia rozširovania kapacít a dostupnosti verejného nájomného bývania, ktorá by vychádzala zo zásady sociálnej spravodlivosti.
Koncepčné dokumenty na Slovensku prenášajú zodpovednosť za zabezpečenie bývania na občanov a občianky v rámci „zásad trhovej ekonomiky“. Takéto deklarácie však úrady neoslobodzujú od povinností vyplývajúcich z ľudskoprávnych dokumentov, ktoré štátom ukladajú povinnosť zabezpečiť ľuďom podmienky na dôstojný život, ktoré zahŕňajú aj dostupné bývanie.
Štát veľkú časť zodpovednosti za zabezpečenie dostupného a dôstojného bývania pre ľudí ohrozených chudobou, bezdomovectvom či stratou domova prenáša na mestá a obce, ktoré disponujú mestským a sociálnym nájomným bývaním.
Dostupnosť mestského, cenovo prístupného bývania je nedostatočná vo všetkých krajských mestách na Slovensku. Práve krajské mestá sú na Slovensku centrami kultúrneho, ekonomického a sociálneho života a zdrojov. Krajské mestá sú preto miestami, kde sa zdržiava väčší počet ľudí vrátane ľudí z menšín a ohrozených skupín obyvateľstva. Je preto kľúčové, aby krajské mestá zabezpečili dostupné a dôstojné bývanie pre všetkých obyvateľov a obyvateľky, najmä pre ľudí bez domova, ktorých právo na bývanie a dôstojný život je systematicky, dlhodobo a hrubo porušované.
| Krajské mesto | Počet bytov na trhu celkovo (2018) | Počet mestských nájomných bytov (2019) | Počet mestských bytov na 100 obyvateľov (2018) | Priemerná čakacia doba na mestský nájomný byt (2019) v mesiacoch |
| Bratislava | 214 026 | 1 254 | 0,3 | 60 |
| Trnava | 26 205 | 702 | 1 | n/a |
| Trenčín | 23 586 | 195 | 0,4 | n/a |
| Nitra | 33 709 | 986 | 1,2 | 48 |
| Banská Bystrica | 33 685 | 369 | 0,5 | 48 |
| Žilina | 33 959 | 1092 | 1,3 | 36 |
| Prešov | 31 622 | 489 | 0,5 | 6 |
| Košice | 91 508 | 1534 | 0,6 | 24 |
Možnosti dostupného mestského bývania, ktoré mestá poskytujú svojmu obyvateľstvu, ani zďaleka nepokrýva jeho potreby.
Amnesty International a právo na bývanie
Amnesty International vychádza z presvedčenia, že bývanie je ľudské právo a že jeho dostupnosť pre všetkých ľudí musí byť jednou zo základných priorít každého štátu – aj Slovenska. Zdôrazňujeme pritom, že BÝVANIE ako základ dôstojného života musí byť zabezpečené AKO PRVÉ.
Amnesty International preto formulovala základné princípy v procese tvorby Stratégie bývania vypracovanej osobitným spravodajcom OSN pre právo na primerané bývanie, ktorá je založená na ľudských právach. Tieto princípy zároveň môžu predstavovať bazálne vodiace línie pri tvorbe politík bývania založených na ľudských právach:
1. Legislatíva a politiky
| Deklarovanie práva na bývania ako ľudského práva zo strany úradov; |
| formulovanie záväzkov a odpočtovateľných cieľov v rámci ochrany práva na primerané bývanie; |
| ochrana pred núteným vysťahovaním prostredníctvom prijatia konkrétnej legislatívy a opatrení; |
| prijatie a implementácia mechanizmov prevencie straty bývania; |
| prehodnotenie a úprava pravidiel, predpisov a plánov týkajúcich sa bytovej výstavby; |
| zavedenie opatrení na zabezpečenie dostupnosti bývania, akým je regulácia výšky nájomného; |
| priorizovanie zabezpečenia základných služieb krízovej intervencie pre ľudí ohrozených chudobou a ľudí bez domova, s ohľadom na špecifiká ohrozených skupín a menšín. |
2. Inklúzia a participácia
| Odhaľovanie, pomenúvanie, riešenie a prevencia diskriminácie v prístupe k bývaniu vrátane rasovej segregácie; |
| zabezpečenie dostupnosti bývania prednostne pre ľudí, ktorí zažívajú bezdomovectvo alebo majú inak sťažený prístup k bývaniu; |
| zabezpečenie informovania, konzultácii a účasti ľudí, najmä tých, ktorí patria k znevýhodneným skupinám, na rozhodnutiach spojených s napĺňaním ich práva na bývanie; |
| zabezpečenie, aby účasti verejnosti na návrhu a implementácii stratégie bývania predchádzalo poskytnutie všetkých relevantných informácií potrebných na efektívnu účasť – tieto informácie musia byť vo forme a jazyku/jazykoch, ktoré sú dostupné pre všetkých vrátane ľudí z najviac znevýhodnených skupín obyvateľstva. |
3. Monitoring a hodnotenie:
| Zavedenie efektívnych mechanizmov na hodnotenie a monitorovanie bytovej situácie obyvateliek a obyvateľov mesta, ktoré by mali identifikovať ohrozené skupiny, prekážky, ktorým čelia v rámci prístupu k bývaniu, a ich potreby, |
| zabezpečenie, aby akékoľvek projekty obnovy miest, infraštruktúry a bytovej výstavby boli povolené až po podrobnom posúdení ich vplyvov na životné prostredie a ľudské práva. |
Naše články k téme
Výskumníčka Miroslava Hlinčíková v roku 2022 strávila tri mesiace vo výskumnej sekcii organizácie Y-Foundation v Helsinkách. Y-Foundation je najväčší neziskový prenajímateľ vo Fínsku. Vlastní viac ako 18-tisíc bytov vo vyše 60 lokalitách a okrem toho, že byty prenajíma, koordinuje i sieť organizácií, ktoré ukončujú bezdomovectvo, realizuje aplikovaný výskum o poskytovaných službách a je spoluzakladateľom Housing First Europe Hub. Pobyt v Helsinkách bol pre ňu ako pohľad do sveta možného a zároveň jej pomohol uvedomiť si, že možné je aj ukončenie bezdomovectva.
Amnesty International Slovensko vydala krátku výskumnú správu, v ktorej sa venuje následkom požiaru v Telgárte. Pri požiari, ku ktorému došlo 20. júla 2023 v najchudobnejšej časti rómskej osady v Telgárte, zahynul jeden človek a viac ako 100 ľudí vrátane 60 detí prišlo o bývanie. V dočasnom ubytovaní – nedostatočne izolovaných a vyhrievaných stanoch – zahynul v priebehu augusta 35-ročný muž.
Rozmýšľali ste niekedy nad tým, kto je to, človek bez domova? Týka sa bezdomovectvo naozaj iba tých ľudí, ktorých vídame na lavičkách v meste? Alebo je tento problém v skutočnosti širší a zasahuje rôzne skupiny ľudí? O fenoméne tzv. skrytého bezdomovectva a o tom, ako ho môžeme riešiť, píše vo svojom texte sociálna pracovníčka Zuzana Olšinová.
Tamara je dvojročné dievčatko, ktoré nikdy nebývalo v byte alebo dome. So svojimi mladými rodičmi žije v prístrešku vybudovanom z odpadových dosiek, prikrytom kusom plechu slúžiacim ako strecha, bez podlahy a okien. Spolu s ďalšími asi štyridsiatimi rodinami žijú v jednom z desiatky osídlení, ktoré vznikli v priemyselných zónach či na okraji Košíc. Tamara je jedno z detí, ktoré sú druhou generáciou vyrastajúcou v bezdomovectve. Znamená to, že už ich rodičia vyrastali v bezdomovectve a Tamarina generácia sa doň „len“ narodila. O tom, aký osud čaká Tamaru a ďalšie deti, ktoré vyrastajú v bezdomovectve, píšu Alena Vachnová, Jana Krajkovičová a Viktória Rusňáková z Nadácie DEDO.
Rady, kterak vám i neobsazený byt vygeneruje meziročně několikaprocentní zisk, debaty s developery o tom, jak dopadá krize bydlení na ně, nedostatečná reflexe krátkodobých pronájmů typu Airbnb v kontextu zhoršování kvality života místních nebo obecně přijímaný fakt, že ten, kdo na to nemá, nechť se prostě přestěhuje, se staly součástí mediálního i společenského diskurzu. Skutečnost, že bydlení je ze své podstaty něco víc než jen položka v investičním portfoliu, že se jedná především o prostor bezpečí, vztahů, komunitního růstu i zázemí, se vytratily. Státy – hlavně v potskomunistickcýh zemích – plně přijaly představu, že bydlení prostě vyřeší trh a vzdaly se nároku na jakoukoliv politiku v této, pro lidi tolik zásadní oblasti.
Squatovanie je jedným z nástrojov, ktoré máme k dispozícii v rámci snahy o premenu moderných miest a mestského prostredia, ktoré sú v súčasnej podobe hlboko nepriateľské k „bežným ľuďom“ a ľuďom ohrozeným sociálnym vylúčením a bezdomovectvom. Je to nástroj, ktorým si ľudia môžu mestá zobrať späť.
História svojpomocného stavania domov na slovenskom vidieku je rozsiahla. Možno si z nej brať rôzne poučenia. Vo verejnej mienke a politických rozhodnutiach prevláda jej morálne posolstvo – požiadavka pričinenia sa a individuálnych obetí pri zaisťovaní tejto základnej podmienky spôsobilosti na ľudsky dôstojný život a plnenie spoločenských záväzkov. Svojpomoc je vnímaná ako podmienka morálneho uznania najchudobnejších. Na takomto pochopení stavajú programy svojpomocnej výstavby v rómskych komunitách, toto pochopenie bolo včlenené do vládnych programov a integračných stratégií.
Bezdomovstvo zažívajú milióny ľudí na celom svete a ich počet každým dňom stúpa. Ženy zažívajúce bezdomovstvo pritom často tvoria skrytú populáciu, a to z viacerých dôvodov. Ženy zažívajúce bezdomovstvo sa vyhýbajú nocľahárňam či iným formám núdzového bývania pre ľudí prespávajúcich na ulici, a to z dôvodu, že tieto služby sú bežne navrhnuté a poskytované tak, aby vyhovovali potrebám mužov. Ženy bez domova tiež často skrývajú svoj rod či spoliehajú sa na neformálne opatrenia, ako je prespávanie u príbuzných alebo známych, v nebezpečnom či neistom bývaní.
Považujete túto tému za dôležitú? Pomôžte nám zdieľať informácie o práve na bývanie medzi svojich blízkych a známych.