Bielorusko, september 1998, podľa nemeckého ai-JOURNAL “Lukašenko, bývalý inštruktor pohraničných oddielov sovietskej tajnej služby KGB sa v roku 1990 dostal do bieloruského parlamentu. V roku 1994 bol osemdesiatimi dvoma percentami hlasov zvolený za prezidenta Bieloruska.”
“Medzinárodná izolácia Bieloruska sa medzitým zväčšila. Od západu už neprichádza takmer žiadna finančná podpora. Mnohé štáty, medzi nimi aj USA, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, Japonsko a Nemecko odvolali svojich veľvyslancov…”
Ak sa táto bývalá sovietska republika, ktorá sa v roku 1991 osamostatnila niekedy ocitne v správach, vďačí za to spravidla svojmu prezidentovi Alexandrovi Grigorjevičovi Lukašenkovi. Napríklad vtedy, keď sa táto medzinárodne zaznávaná hlava štátu stretla s dolnosaským ministerským predsedom a kandidátom SPD na post kancelára Gerhardom Schröderom. Keď sa však Lukašenko neskôr odvážil vyhlásiť exteritoriálny priestor dvadsiatich dvoch rezidencií zahraničných ambasád za svoje osobné teritórium, postaral sa už o skutočnú senzáciu – jeho postup narazil v celom svete na odmietnutie a nepochopenie. Znovu zosilneli hlasy, ktoré v Lukašenkovi vidia “nevypočítateľného diktátora” a v Bielorusku “autoritatívny policajný štát, ktorý je na ceste späť k totalitnej vláde”. Jasne sa vyjadril aj Lukašenkov veľvyslanec v Bonne, Piotr Beliajev, ktorý svojho prezidenta označil za “idiota”.
Lukašenko, bývalý inštruktor pohraničných oddielov sovietskej tajnej služby KGB a predseda kolchozu, sa v roku 1990 dostal do bieloruského parlamentu ako poslanec. O rok neskôr ako jediný hlasoval proti rozpusteniu ZSSR. Podarilo sa mu vyprofilovať sa do polohy samozvaného “strážcu čistoty” a dosiahnuť stúpajúcu popularitu. V roku 1994 bol osemdesiatimi dvoma percentami hlasov zvolený za prezidenta Bieloruska. Po novembri 1996 začal Lukašenko s rozsiahlou reštruktualizáciou politického systému. Pomocou protiústavného referenda si nechal potvrdiť neobmedzené právomoci a predĺženie svojho funkčného obdobia až za rok 2000. Počas referenda prítomní medzinárodní pozorovatelia zistili veľmi závážne podvody. Nerešpektujúc princípy právneho štátu, Lukašenko rozpustil národné zhromaždenie Najvyšší soviet, zvolené koncom roka 1995, a z radov verných prívržencov zriadil nový parlament. Okrem toho si Lukašenko vytvoril ústavu, ktorá zrušila rozdelenie právomocí. Práva bieloruského ústavného súdu boli výrazne obmedzené, mnohí sudcovia boli zbavení svojho úradu a nahradení stúpencami Lukašenku. Potom prezident začlenil pod svoju správu aj školy a snažil sa o budovanie štátnej mládežníckej organizácie, znovuzrodenie sovietskeho Komsomolu – ľudovo prezývanej Lukamol – ktorej účelom by predovšetkým malo byť velebenie “führera” Lukašenka. To však nestačí: Lukamol si robí nárok vyjadrovať sa za celý bývalý Sovietsky zväz, čím dokonca predbieha politické ambície bieloruského prezidenta.
Všade, kde Lukašenko tuší odpor, snaží sa ho udusiť už v zárodku. Nezávislé odborové organizácie sú rozmetané, kritické médiá odstránené. Príslušníci opozície sú v Bielorusku pravidelne prenasledovaní. Najmä členovia desiatich opozičných strán, ako napríklad Bieloruského národného frontu a Komunistickej strany sú zatýkaní na ulici, v súkromných bytoch či na pracovisku. Proces s obžalovanými prebieha spravidla s vylúčením verejnosti. Nie sú pozývaní svedkovia a nesmú byť privolaní právni zástupcovia.
Napriek tomu dochádza hlavne v Minsku opakovane od konca roku 1996 k protestným demonštráciám, ktorých sa pravidelne zúčastňuje niekoľko tisíc ľudí. Tieto pokojné demonštrácie sú namierené proti autoritatívnemu spôsobu vlády, ako aj proti zjednoteniu Bieloruska s Ruskom, o ktoré sa Lukašenko usiluje. Slobodu zhromažďovania a demonštrovania však podstatne obmedzil Dekrét č. 5 z marca minulého roku. Na základe tohto dekrétu sú demonštranti po protestoch neustále predvádzaní na policajný výsluch. Často sú vystavení zlému zaobchádzaniu a mučeniu. Následne bývajú odsúdení na tresty odňatia slobody alebo potrestaní peňažnou pokutou.
Pri prenasledovaní kritikov režimu sa bieloruské úrady očividne nezastavia pred ničím. Zatýkajú aj starých ľudí, ženy a deti. V marci 1997 bol počas demonštrácie zatknutý aj najvyšší tajomník Veľvyslanectva USA v Minsku Sergej Alexandrov. Následne bol vyzvaný, aby opustil krajinu. Vláda mu vyčítala “provokatívne správanie” počas manifestácie. Pozorovaním protestu si však Alexandrov len plnil svoje povinnosti diplomata.
Niektorí opozičníci, ako Zenon Pozniak, predseda Bieloruského národného frontu, alebo spisovateľ Vasil Bikov odišli medzitým do exilu. Lyrik Slavomir Adamovič bol prepustený po desaťmesačnej väzbe. Bieloruská vedecká akadémia vystavila posudok na báseň s názvom Zabite prezidenta, za ktorú bol uväznený, a zástupcovia akadémie boli toho názoru, že ide o čisto literárnu prácu, ktorá nepredstavuje nebezpečenstvo pre žiadnu konkrétnu osobu. Avšak Adamovič sa musel zmieriť s tým, že nesmie opustiť krajinu a že proces s ním nebude zastavený.
Takýchto príkladov je mnoho. Obhajkyňa ľudských práv a vedúca Helsinského výboru v Bielorusku, Tatiana Protko, bola v októbri minulého roka zatknutá úradníkmi ministerstva vnútra a bola obvinená z “kladenia odporu polícii”. Požiadala totiž úradníkov, aby sa legitimovali. Pravým dôvodom jej zatknutia boli pravdaže jej rešerše o porušovaní ľudských práv. Okrem toho jej úrady zjavne chceli zabrániť, aby v nasledujúcom týždni vycestovala ako súčasť mimovládnej delegácie na stretnutie Výboru OSN pre ľudské práva.
Bieloruské a zahraničné mimovládne organizácie sú zo strany úradov kriminalizované či šikanované, najmä od začiatku roku 1997. Neustále musia počítať s domovými prehliadkami, zatýkaním vedúcich členov, a útokmi v štátnej televízii. Začiatkom marca 1997 vydal Lukašenko dekrét, podľa ktorého mimovládne organizácie a nadácie, ktorých príjmy sú určené na nekomerčné účely, musia odvzdávať šesťdesiat percent svojich príjmov štátu – formou daní. Bieloruská Národná bezpečnostná rada podrobila organizácie ako napríklad americkú Nadáciu pre otvorenú spoločnosť mimoriadnej finančnej kontrole a uložila vysoké finančné pokuty. Nadácia musela zastaviť svoju činnosť v Minsku. Neustále finančné kontroly sú bežnou metódou zlomenia odporu nezávislých médií. Sú však len jednou z foriem obmedzovania slobody tlače, ktoré v uplynulých mesiacoch zosilnelo. Počnúc októbrom 1997 môže Ministerstvo informácií zakázať vychádzanie určitých novín až na obdobie dvoch rokov. V apríli 1998 vláda nariadila, že novinárom kritickým voči súčasnému režimu nesmú úrady poskytovať žiadne informácie. Štátne podniky majú zakázané zaraďovať do nezávislej tlače svoju inzerciu. V júni prešiel parlamentom zákon, podľa ktorého sa “urážka prezidenta” trestá väzením až do výšky šesť rokov. Zahraniční novinári potrebujú nielen akreditáciu Ministerstva zahraničných vecí, ale navyše sú kontrolovaní Národnou bezpečnostnou radou. Zatýkanie novinárov po demonštráciach je na dennom poriadku, rovnako ako zatýkanie kameramanov, ktorí protesty filmovali. Mediálni tvorcovia bývajú v urýchlených súdnych procesoch obvykle odsúdení k vysokým peňažným pokutám. Z 300 členov Bieloruského združenia novinárovbolo v uplynulom roku vyše 60 aspoň krátkodobo vo väzbe.
Kritickí novinári sa dokonca obávajú o vlastný život. Na jar 1997 len o vlások unikol smrti pri útoku na svoj dom vtedajší redaktor kritických novín Svoboda Igor Gemenčuk. Viacero guliek dopadlo presne tam, kde obvykle sedáva vo svojej pracovni. Toho dňa prišiel domov o niečo neskôr ako inokedy – a to mu zachránilo život. Úradné vyšetrovanie zostalo dodnes “bez výsledkov”.
V Bielorusku teda už funguje len málo kritických novín. V novembri 1997 na základe súdneho uznesenia prestal vychádzať nezávislý denník Svoboda. Nástupca tohto denníka, zvaný Noviny vychádza od januára už len v trojtýždňovom intervale. Tieto noviny zväčša predávajú starší ľudia na ulici a za svoju odvahu nezriedka utŕžia údery či peňažné pokuty. Nariadením prezidenta bol už umlčaný aj posledný nezávislý rozhlasový vysielačRadio 101,2. Vzhľadom na takmer neobmedzené Lukašenkove disponovanie masovokomuni-kačnými prostriedkami zohrávajú dôležitú úlohu pre objektívne spravodajstvo o vývoji v Bielorusku štyri ruské televízne stanice, z ktorých prinajmenšom jedna je dostupná v celej krajine.
Jednu z najsmutnejších kapitol súčasnej bieloruskej histórie predstavuje používanie trestu smrti. V roku 1996 bolo popravených 24 ľudí, v roku 1997 to boli asi tridsiati. Tohto roku bol rozsudok trestu smrti vykonaný podľa údajov generálnej prokuratúry už na 33 ľuďoch.
Referendum z novembra 1996 kládlo aj otázku o zrušení trestu smrti. Podľa oficiálnych výsledkov sa proti trestu smrti vyslovilo len sotva 18 percent voličov. Vykonávanie rozsudkov smrti sa v Bielorusku utajuje. Mená väzňov, odsúdených na smrť nie sú známe. Žiadosti o milosť Lukašenko spravidla zamieta. Ako vraví sám prezident, od svojho nástupu do úradu zmiernil trest smrti na trest odňatia slobody len v jednom jedinom prípade. V októbri minulého roka kritizoval vysoký počet popráv aj Výbor OSN pre ľudské práva.
Medzinárodná izolácia Bieloruska sa medzitým zväčšila. Od západu už neprichádza takmer žiadna finančná podpora. Už od roku 1995 nedostáva Lukašenko žiadne úvery odMedzinárodného menového fondu. Mnohé štáty, medzi nimi aj USA, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, Japonsko a Nemecko odvolali svojich veľvys-lancov z Minska po tom, ako im bol zamedzený prístup k ich rezidenciám.
Začiatkom roku 1997 stratilo Bielorusko štatút pozorovateľa pri Rade Európy. Parlamentné zhromaždenie Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu prestalo rokovať so Snemovňu reprezentantov, ktorú vymenoval Lukašenko. Namiesto toho vyzýva k účasti na rokovaniach posledný legitímny parlament, bieloruský Najvyšší soviet. Európska únia (EÚ) neumožnila ratifikáciu partnerskej a hospodársko-politickej dohody. Členské štáty EÚ spolu s USA prestali vystavovať bieloruským diplomatom a členom vlády víza.
Hospodársky a politicky je Lukašenko závislý od Ruska. Kritici tohto spojenia sa domnievajú, že bez ruskej podpory by sa bieloruská vláda stala neudržateľnou. Lukašenko medzitým dokazuje, čo všetko znesie papier v roku päťdesiateho výročiaVšeobecnej deklarácie ľudských práv: prikázal správe mesta Minsk, aby 10. decembra vo všetkých veľkých mestách nechala vyvesiť transparenty s deklaráciou…